10. 4. 2026 žiaci 9. ročníka a 8. A triedy prežili jeden deň v Osvienčime.
Koncentračný tábor, kde sa ľudia počas 2. svetovej vojny stali väzňami len preto, že sa narodili do „nesprávnej“ rodiny. Nacisti do tábora zvážali Židov z celej Európy. Po príchode ich čakalo „ rozhodnutie“, či budú žiť alebo zomrú ihneď. Pozerali sa na vraždenie svojich blízkych a ak ich vojaci zaradili do pracovných skupín, čakali ich neľudské podmienky, hlad, choroby, vyčerpanie. Tí, ktorí tábor prežili, mali nesmierne ťažký a traumatizujúci život aj na slobode. Zachovanie ich odkazu je našou povinnosťou.
Na pamiatku všetkých zavraždených a trpiacich ľudí v Osvienčime sme položili kyticu vďaky a úcty pri múre smrti. Zároveň sme si uvedomili nadčasovú platnosť myšlienky
„Zabudnúť znamená nechať ich znovu zomrieť.“
Naše spomienky v myšlienkach
- neviem si ani predstaviť, čo museli prežiť naši rovesníci
- najviac sa ma dotkla predstava, že tieto hrôzy robili ľudia ľuďom
- nechcela by som tam byť ani minútu
- dúfam, že sme sa poučili
- obdivujem ľudí, čo prežili a dokázali o tom písať knihy
- zaujala ma obrovská kniha so 6 miliónmi mien židovských obetí
- bolo mi ľúto detí, ktoré nič nezavinili, iba sa narodili ako Židia
- život je dar, ktorý nemôžeme brať druhým
- bolo to zaujímavé, ale aj veľmi smutné
- som vďačná za príležitosť navštíviť Osvienčim, iné je, keď sa o tom učíme z kníh a iné, keď to vidíme naživo
- pri pohľade na fotografie Židov som mala zimomriavky na celom tele
- exkurzia mi pomohla zamyslieť sa nad tým, že problémy, ktoré teraz riešime sú len maličkosti
- som vďačná, že je to už len minulosť
- neviem si predstaviť, žeby to mala zažiť moja rodina
- mali by sme sa poučiť z chýb minulosti
- neviem si predstaviť žiť bez mojej rodiny
- uvedomenie si, že na tom mieste, kde teraz stojím, čakali milióny ľudí na smrť
- som vďačná, že som to nezažila
- exkurzia bola pre mňa prínosná – priblížila kruté dejiny 2. svetovej vojny
- bolo mi smutno z toho, čo ľudia urobia len preto, že je niekto odlišný
- prinútilo ma to zamyslieť sa nad svojím životom
- neviem si ani predstaviť, čo by som tam robila ja
- dnešní ľudia si ani neuvedomujú, akí sú šťastní
- myslím si, že každý človek by tam mal ísť aspoň raz za život
- zahynuli tam nevinní ľudia
- vážme si, čo máme, lebo ľudia v Osvienčime nemali skoro nič
- dúfam, že ľudia sú dosť múdri, aby sa tento svet zlepšoval a bol domovom pre všetkých
Elie Wiesel, väzeň z Osvienčimu, často hovoril, že zlo sa rozmáha aj preto, že ľudia sú nevšímaví a zvolia si pasivitu namiesto akcie.
„Vždy musíme zaujať postoj. Neutralita pomáha tyranovi, nie jeho obeti. Ticho povzbudzuje mučiteľa, nie mučeného. Niekedy musíme zakročiť,“ povedal pri preberaní Nobelovej ceny.
Popoludnie sa nieslo v príjemnejšej atmosfére v Krakove. Navštívili sme kráľovský hrad Wawel. Kráľovskou cestou sme prešli na Hlavné námestie, kde sme si prezreli stredovekú tržnicu Sukienice - jeden z najvýraznejších objektov v Krakove ; kedysi to bolo hlavné centrum medzinárodného obchodu.
V Mariánskom kostole sme obdivovali 13 m vysoký a 11 m široký pozlátený a polychrómovaný oltár nemeckého sochára a rezbára Wita Stwosza z roku 1489, jedno z najslávnejších rezbárskych diel neskorej gotiky.
Za zvukov študentskej hymny Gaudeamus igitur nás na nádvorí Jagelonskej univerzity, druhej najstaršej v strednej Európe, zaujal stredoveký orloj.
Vo večerných hodinách nás privítali Turany. Mnohí sme si uvedomili radosť a šťastie, že sme sa mohli vrátiť domov k svojim blízkym.
ôsmaci a deviataci