4. 5. 2018 sa žiaci 8. a 9. ročníka zúčastnili školskej exkurzie Osvienčim – Krakov. Ako prvé, čo sme videli, bol nápis nad vstupnou bránou do tábora „Práca oslobodzuje.“ Toto bola veta, ktorú mnohokrát počulo vtedy pre Nemcov nepotrebných národností. Tento tábor bol utrpením pre každého, kto sa tam dostal. Väzni žili v tábore v krutých podmienkach. Spávali na drevených poschodových posteliach, kde sa niekedy tlačili aj šiesti. Boli slabí, hladní a vychudnutí. Dennodenné strasti boli čoraz horšie a horšie. Nikto nevedel, čo sa stane nasledujúci deň. Pracovali v tábore tak dlho, že niektorí to nezvládli a zomreli.
Pri Múre smrti sme na znak úcty položili kyticu kvetov od žiakov a učiteľov ZŠ Turany.
Druhá časť tábora Birkenau bola ešte hroznejšia. Doslova nemo sme stáli pred vstupnou vežou, dívali sa na koľajnice, po ktorých počas 2. svetovej vojny privážali tisíce odsúdencov na smrť.
Všetky informácie o tábore, ktoré nám veľmi citlivo podávali pani sprievodkyne, boli pre nás hrozné. My by sme si to nikdy nevedeli predstaviť. Preto nezabudnime na udalosti z histórie, poučme sa z nich, aby nikdy už neplatila myšlienka „ Národ, ktorý nepozná svoju históriu, je odsúdený ju prežiť znova.“
A.Kacvinská, B. Hýllová (IX. A)
Naše pocity v myšlienkach
Pri pohľade na kopu vlasov a topánok som sa necítil dobre.
Veľmi ma to zasiahlo, ako to tam prebiehalo.
Najviac ma dostala stena smrti, pri pohľade na ňu sa mi chcelo plakať a začal som si uvedomovať, aké to tam mali ľudia ťažké.
Husia koža mi najviac naskočila pri prehliadke plynovej komory alebo pri stene smrti.
Nechcel by som to zažiť. Bolo to hrozné.
Bolo tam pekne, ale trochu smutné.
Lepšie je raz vidieť ako stokrát počuť.
Mali by sme sa zamyslieť nad minulosťou, aby ľudia v budúcnosti nespravili to isté.
Zabudnúť znamená nechať ich znova zomrieť.
Osvienčim vyvolal vo mne pocity hrôzy.
Bol som z tých všetkých vecí znechutený.
Krásne prostredie, všade rozkvitnuté stromy, spev vtákov, ale história sa zmazať nedá.
Keď si to tak zoberieme, história je desivá, musíme si to uvedomiť a ísť ďalej.
Najhorší pocit som mal pri fotkách väzňov.
Bolo to ako vstúpiť do domu smrti.
Mal som divný pocit, keď si pomyslím, koľko ľudí tam zomrelo.
Mal som pocit, ako keby zlo vycucalo všetko dobré.
Ako mohol človek toto urobiť človeku.
Život by bol taký krásny, keby bol človek spokojný s tým, čo má.
Poobede sme sa presunuli do moderného Krakova, ktorý však tiež dýcha kráľovskou históriou. Navštívili sme Wawel, sídlo poľských kráľov v stredoveku. Na Hlavnom námestí Krakova sme si prezreli stredovekú tržnicu Sukienice - kedysi to bolo hlavné centrum medzinárodného obchodu. Aj dnes sa tu predáva – samozrejme len poľské výrobky.
Naším posledným zastavením bolo nádvorie Jagellovskej univerzity, druhej najstaršej v strednej Európe, a o 17.00 sme si počas melódie študentskej hymny Gaudeamus igitur pozreli defilé sôch svätcov na orloji podobnom ako v Prahe na Staromestskom námestí.
Ďakujeme Mestskému úradu v Turanoch za finančné uhradenie nákladov tejto exkurzie.
Unavení, ale bohatí o nové poznatky a zážitky sme sa šťastne vrátili domov.
