Nevyspytateľné, kruté, drsné, škaredé – aj také niekedy býva počasie v našom najvyššom pohorí – Tatrách. My sme však mali to šťastie, že nám počasie prialo už od začiatku dňa. Samozrejme, nebolo horúco a bezoblačno, bolo tak akurát na turistiku.
Ráno vo vlaku sme trávili čas už tradičnou činnosťou na výletoch, teda hraním kariet. To sme mohli vykonávať nerušene počas celej jazdy vlakom. Ani lístky nebolo treba ukazovať. Nikto nič nekontroloval.
Po vystúpení zo zubačky na Štrbskom Plese a prejdení nahor asfaltkou malo pár ľudí u nás možnosť zistiť, že nezvolili práve tú najsprávnejšiu obuv. Pretože na začiatku tiekol po dĺžke turistického chodníka potok. To však ani zďaleka nebolo najhoršie.
Kúsok od vodopádu sa z ničoho nič, medzi kosodrevinou, objavilo na chodníku jazierko. Čo jazierko, hotové Štrbské pleso. Nejaké dobré duše tam nahádzali kamene a drevá, aby sa po ňom dalo prejsť suchou nohou, no však ani to nestačilo. Niektorí z nás mali tú česť zistiť, že kladiny neboli úplne stabilné a dopadli presne podľa anglického frazeologizmu „put your foot in it“.
Vodopád bol veľký. Obrovský a nádherný. V tomto ročnom období mal dostatok vody z roztápajúceho snehu. Niekto povedal, že vyzerá ako Šútovský, avšak s väčším prietokom vody. V skutočnosti je vodopád Skok omnoho väčší.
Tak sme si užili deň a tešíme sa na ďalší výlet z turistického krúžku. Bodaj by bol aspoň taký dobrý ako výlet na vodopád Skok.
